Rozhovor s autorkou programu APROGEN

PhDr. Jolanou Laznibatovou, CSc. 

-  vyberáme z rozhovoru s autorkou programu APROGEN  PhDr. Jolanou Laznibatovou, CSc.

 - Keď už spomíname rodičov, pre každého je určite jeho dieťa to najnadanejšie. Má však každý človek na niečo nadanie?

Pravdou je, že nadanie je špecifický fenomén a nemožno povedať, že ho má každý. Môžeme však povedať, že ľudia majú špeciálne schopnosti na niečo, ale nadanie je extrémnou úrovňou schopností v umení, športe, intelektovej - akademickej oblasti, ktorá sa prejavuje u dvoch až troch percent ľudí. Téza, že každý má nadanie na niečo, teda rozhodne nie je správna.

- Čím sa nadané dieťa odlišuje od obyčajného?

Musím poznamenať, že niektoré nadané deti sa na prvý pohľad veľmi neodlišujú od ostatných rovesníkov, na druhý pohľad je tam však už odlišnosť zrejmá. Sú to totiž deti ako akékoľvek iné, odmalička sú však špecifické tým, že kladú iné otázky, zaujímajú ich iné veci, v skorom veku vedia čítať, písať, počítať. Už v predškolskom veku môžeme u nich pozorovať prudký vývinový náskok.

To je však iba jedna stránka. Tou druhou, ktorú by istotne potvrdili všetci rodičia, ktorí majú nadané deti, sú osobnostné vlastnosti. Nadané deti sú náročnejšie na výchovu, na všetko majú svoj vlastný názor, ktorý iba tak ľahko nezmenia. Rodičia musia použiť silné racionálne a argumentačné prostriedky a schopnosti, aby ich presvedčili. Okrem toho takéto deti sú ťažšie prispôsobivé, neuznávajú autoritu, rodiča teda považujú za svojho partnera a na rovnakej úrovni s ním chcú komunikovať.

Treťou odlišnosťou je emocionálno-sociálna rovina. Kým intelektová stránka týchto detí je extrémne zrýchlená, naproti tomu emocionálne a sociálne dozrievajú neskôr. Ide teda o akúsi disproporciu vo vývine, ktorú je potrebné zohľadňovať. 

-Problematikou nadaných detí ste sa začali zaoberať počas práce vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Prečo vás zaujala práve táto problematika?

Práve preto, že sme realizovali veľký výskum detí a mládeže – ich intelektových schopností, školských vedomostí a faktorov školského a rodinného prostredia. Jednou z úloh, ktorú som s tímom kolegov dostala, bolo preskúmať školské výkony a faktory, ktoré ich ovplyvňujú. Odtiaľ bol už len krôčik k študentom, ktorí v škole excelujú, sú vyznamenaní a k tým, ktorí podávajú mimoriadne výkony.

Neskôr do tohto projektu vstúpilo ministerstvo školstva, ktoré zadalo požiadavku zistiť a zodpovedať základné otázky, kedy sa nadanie objavuje, ako sa prejavuje, kedy ho možno zodpovedne diagnostikovať... Ministerstvo touto úlohou poverilo ústav, na základe čoho vzniklo potom v roku 1987 aj prvé kolektívne dielo zaoberajúce sa touto problematikou s názvom Psychológia nadania.

- Potrebu osobitej výchovy a vzdelávania mimoriadne nadaných detí ste spracovali do Programu Aprogen, ktorý ste vlani  po 14 rokoch obhájili...

Áno, ide o Alternatívny program vzdelávania nadaných, ktorý poskytuje starostlivosť o nadané deti od predškolského veku až po maturitu. Tých štrnásť rokov bolo práve preto, lebo sme začali od prvej triedy. Najprv išlo o deväť rokov na základnej škole, postupne sme však dopracovali tento vzdelávací model a doplnili ho o gymnázium. Od prvej triedy po maturitu ubehne dvanásť rokov, pri pokusnom overovaní sú však nevyhnutné na dolaďovanie ďalšie dva roky. V každom prípade však ide o najdlhší a najrozsiahlejší projekt nielen v našom školskom systéme, ale i v okolitých krajinách. Vynaložené úsilie však určite stálo za to.

- Odborníci i laici vám vyčítali, že ide o vytváranie elity. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?

Som veľmi rada, že u nás relatívne rýchlo tieto hlasy o elitárstve zanikli. Napríklad na počudovanie – v Čechách práve teraz riešia podobný problém. Na jednom seminári sa ma opýtali, ako to máme u nás eticky ošetrené, že jedným deťom by sa dávalo viac, a druhým, obyčajným deťom v školách, menej. Otázka však nemôže byť takto postavená!

Paralelná je aj situácia u postihnutých detí - ide o diferencovanú vzdelávaciu ponuku. Nadané deti majú výnimočné schopnosti a špecifické vzdelávacie potreby. Škola musí preto pre nich, logicky, pripraviť niečo viac. My určite nevytvárame žiadnu elitu. Mnohé nadané deti pochádzajú zo sociálne slabších či  rozvedených rodín. Rozhodne to však sú deti, ktoré majú na viac, a potrebujú, aby škola ich schopnosti rozvíjala. Práve preto vznikol alternatívny program, ktorý im dáva viac informácií, viac nadštandardných poznatkov, ale aj viac od nich vyžaduje.

- Aké zásady platia pri výchove nadaných detí?

Základnou zásadou je rešpektovanie ich špecifického vývinu, individuálnych odlišností, disproporcií vo vývine a akceptovanie ich emocionálnej a sociálnej stránky. Tiež netreba zabúdať na to, že rodič ani učiteľ nemôžu pôsobiť dominantne.

Dieťa musí dostať priestor na vyjadrenie svojho názoru. Učiteľ a žiak v škole musia byť partnermi. To isté odporúčame aj rodičom – komunikovať s deťmi ako s dospelými. Treba s nimi rozprávať otvorene, sú totiž viac senzitívne – až supersenzitívne a majú menšiu potrebu sociálneho kontaktu. Potrebujú však nejakého dôverníka. A určite neformálny priateľsko-partnerský vzťah...

 Celý rozhovor si môžete prečítať na: https://zena.sme.sk/c/4064095/jolana-laznibatova-kazde-piate-dieta-v-europe-je-nadane.html#ixzz3jFxwE3tX